POKÁNIE NA SMRTEĽNEJ POSTELI

            V našej dedine možno stretnúť veľa turistov. V lete chodia na turistiku a na huby, v zime idú za zimnými športmi. Viacerí cestujú autobusom. A v našej dedine chodievajú autobusom aj babičky, lebo do kostola majú ďaleko – tie, ktoré bývajú na kraji dediny, až niekoľko kilometrov. A tieto babičky sa občas turistom aj prihovoria.

            Raz sa takto rozprávali s mladým mužom s turistickými paličkami. On vraj, či idú do kostola. A oni, že áno, či nejde aj on. A on vraj na to: „Keď budem vo vašom veku, aj ja budem chodiť do kostola.“ Povedal to tak hrdo, akoby to bolo jeho vyznanie viery. 

            Akoby človek mal v moci svoj čas. Akoby práve on smel rozhodovať o čase smrti, o vhodnom čase na obrátenie a čase, kedy už na viere naozaj záleží.

            Všetci by sme si želali, aby sme odchádzali z tohto sveta na smrteľnej posteli. Len nech sú okolo nás naše deti a vnúčatá, ktoré sa v tej chvíli budú modliť a nahlas ďakovať, že sme pre ne boli dobrými rodičmi. A mnohí ešte, aby tam bol kňaz, ktorý dá rozhrešenie a prinesie Eucharistiu. A pomazanie. Všetci by sme si želali zomrieť takto. Lenže nie všetci takto zomrieme. Smrť kosí v každodennosti, kosí v každom veku, nečakane a nielen na smrteľnej posteli.

            Pokánie nepatrí na smrteľné postele. Pokánie patrí do každodennosti. Lebo tak, ako každý deň padám, mal by som sa s nádejou aj každý deň vzpriamiť a nadvihnúť hlavu s pohľadom do Božej tváre ako do zrkadla.

(zdroj: Vladimír Štefanič: https://blog.postoj.sk/41817/pokanie-na-smrtelnej-posteli)